Tolerancia neznamená súhlasiť so všetkým alebo mlčať pri nespravodlivosti – znamená rešpektovať právo druhého človeka na odlišný názor, hodnoty alebo spôsob života, pokiaľ tým aktívne neškodí druhým. Tolerancia teda nie je bezhraničná a jej hranice sú súčasťou samotného konceptu, nie jeho popretím.
Prečo tolerancia potrebuje hranice
Filozof Karl Popper sformuloval v roku 1945 tzv. paradox tolerancie: neobmedzená tolerancia nevyhnutne vedie k zániku tolerancie samotnej, pretože ak je spoločnosť tolerantná aj voči netolerantným a útočným silám, tieto sily nakoniec zničia toleranciu ako takú. Popper preto argumentoval, že tolerantná spoločnosť si musí vyhradiť právo netolerovať netoleranciu, ktorá sa prejavuje útokom na základné práva iných.
Tento paradox sa často mylne interpretuje ako ospravedlnenie netolerancie voči akémukoľvek nesúhlasnému názoru. Poppovo rozlíšenie je však presnejšie: hranicu netvorí nesúhlas alebo odlišnosť samotná, ale aktívne ohrozovanie práv a bezpečia druhých ľudí.
Ako v praxi rozlíšiť toleranciu od jej zneužitia
1. Rozlíšenie názoru od činu. Tolerancia sa vzťahuje predovšetkým na presvedčenia, hodnoty a spôsob života – nie na konanie, ktoré priamo poškodzuje alebo ohrozuje iných. Nesúhlas s niečím nie je to isté ako ohrozenie niekým.
2. Odlíšenie tolerancie od morálneho relativizmu. Tolerovať existenciu odlišného názoru neznamená vzdať sa vlastného úsudku o tom, či je tento názor správny alebo nesprávny – je možné rešpektovať právo niekoho zastávať názor a zároveň s ním vecne nesúhlasiť.
3. Kritérium reciprocity. Tolerancia funguje najlepšie ako obojstranný záväzok – žiada rešpekt k odlišnosti výmenou za rovnaký rešpekt. Jednostranná tolerancia bez reciprocity je zraniteľná voči zneužitiu presne v zmysle Popperovho paradoxu.
4. Posúdenie reálneho dopadu, nie len slov. Pri rozhodovaní, kde leží hranica tolerancie, pomáha pýtať sa, či dané správanie alebo výrok reálne ohrozuje bezpečie alebo práva konkrétnych ľudí, alebo ide „len“ o nepríjemný, no neškodný nesúhlas.
Čoho sa vyvarovať
Zamieňanie tolerancie za pasivitu. Tichý súhlas s nespravodlivosťou z obavy pôsobiť „netolerantne“ nie je tolerancia, ale rezignácia na vlastné hodnoty.
Zneužívanie Popperovho paradoxu na umlčanie nesúhlasu. Označovanie akéhokoľvek nesúhlasného, no neškodného názoru za „netoleranciu, ktorú netreba tolerovať“ prekrúca pôvodný Popperov argument, ktorý sa vzťahoval na priame ohrozenie práv iných.
Absencia reciprocity. Vyžadovanie tolerancie od druhých bez ochoty tolerovať ich odlišnosť opačným smerom podkopáva dôveryhodnosť vlastného postoja.
Zhrnutie
Tolerancia nie je slabosťou ani bezhraničným súhlasom so všetkým – je vedomým, obojstranným rešpektom k právu druhého na odlišnosť, ktorý má svoju hranicu tam, kde začína reálne ohrozenie práv iných ľudí. Rozlíšenie medzi nesúhlasom a ohrozením je kľúčom k tomu, aby tolerancia zostala funkčným, nie zneužiteľným konceptom.
