Sloboda prejavu je právo hovoriť bez cenzúry zo strany štátu; hranice hovoreného slova sú spoločenské normy slušnosti a rešpektu, ktoré si ľudia navzájom dobrovoľne dodržiavajú aj tam, kde im v tom zákon nebráni. Tieto dve roviny sa často zamieňajú – právo niečo povedať neznamená, že je to vhodné, prospešné alebo bez sociálnych dôsledkov.
Právo hovoriť vs. spoločenská norma
Sociológ Erving Goffman vo svojej teórii spoločenskej interakcie ukázal, že komunikácia sa vždy odohráva v rámci nepísaných spoločenských noriem (face-work), ktoré regulujú, čo je v danej situácii primerané povedať – nezávisle od toho, či je to zákonom zakázané. Tieto normy sa líšia podľa kontextu (verejný prejav, súkromný rozhovor, pracovné prostredie) a podľa vzťahu medzi hovoriacimi.
Zámena právnej a spoločenskej roviny vedie k dvom opačným chybám: na jednej strane k presvedčeniu, že „mám na to právo“ automaticky znamená aj sociálnu alebo etickú bezúhonnosť výroku, na druhej strane k presvedčeniu, že akékoľvek spoločenské odsúdenie výroku je útokom na slobodu prejavu. Právna ochrana pred cenzúrou štátom a sociálne dôsledky vlastných slov sú dve odlišné, nezávislé roviny.
Overené princípy civilnej komunikácie
1. Rozlíšenie práva od vhodnosti. Otázka „môžem to povedať“ a otázka „je vhodné to povedať práve takto a práve teraz“ majú odlišné odpovede – právna prípustnosť výroku nehovorí nič o jeho spoločenskom alebo vzťahovom dopade.
2. Zodpovednosť za dôsledky vlastných slov. Sloboda prejavu chráni pred štátnou cenzúrou, nie pred prirodzenými sociálnymi dôsledkami vlastných výrokov – kritikou, nesúhlasom alebo stratou dôvery zo strany iných ľudí.
3. Kontextová citlivosť. Rovnaký výrok môže byť primeraný v jednom kontexte (odborná diskusia, satira) a nevhodný v inom (verejné vyhlásenie bez kontextu) – civilná komunikácia zohľadňuje, komu, kedy a ako je niečo povedané.
4. Reciprocita spoločenských noriem. Normy slušnosti fungujú najlepšie, keď sú uplatňované konzistentne, nezávisle od toho, s kým alebo s akým názorom človek súhlasí – selektívne uplatňovanie noriem znižuje ich dôveryhodnosť a prijatie.
Čoho sa vyvarovať
Zamieňanie kritiky za cenzúru. Spoločenská kritika, nesúhlas alebo strata dôvery v dôsledku vlastných slov nie je porušením slobody prejavu – je to prirodzený sociálny dôsledok komunikácie medzi ľuďmi.
Používanie „mám na to právo“ ako obhajoby nevhodného tónu. Právna prípustnosť výroku nerieši otázku, či bol formulovaný rešpektujúco a primerane k situácii.
Nekonzistentné uplatňovanie noriem slušnosti. Tolerovanie nevhodného tónu u ľudí, s ktorými súhlasíme, a jeho odsudzovanie u tých, s ktorými nesúhlasíme, podkopáva dôveryhodnosť samotnej normy.
Zhrnutie
Sloboda prejavu a hranice hovoreného slova sú dve odlišné roviny – právna ochrana pred cenzúrou štátom a spoločenská norma vzájomného rešpektu. Právo niečo povedať nezbavuje hovoriaceho zodpovednosti za to, ako a v akom kontexte to povie, ani za prirodzené sociálne dôsledky, ktoré z toho vyplynú.
