Sloboda prejavu končí a nenávistný prejav (hate speech) sa začína tam, kde výrok prestáva byť vyjadrením názoru a stáva sa priamym nabádaním k nenávisti, diskriminácii alebo násiliu voči ľuďom na základe ich skupinovej príslušnosti – rasy, etnika, náboženstva, pohlavia či inej chránenej charakteristiky. Táto hranica je predmetom právneho aj filozofického skúmania, nie svojvoľného rozhodnutia jednotlivca.
Filozofický základ slobody prejavu
Filozof John Stuart Mill vo svojom diele O slobode (1859) sformuloval princíp škody (harm principle): sloboda jednotlivca, vrátane slobody prejavu, môže byť obmedzená len vtedy, keď jej výkon spôsobuje reálnu škodu iným. Mill zároveň argumentoval, že aj nepríjemné alebo nepopulárne názory majú hodnotu, pretože umožňujú overovanie pravdy verejnou diskusiou – ich potláčanie z dôvodu samotnej nepríjemnosti podľa neho škodí spoločnosti ako celku.
Kľúčovou otázkou preto nie je, či je výrok nepríjemný alebo kontroverzný, ale či napĺňa Millovo kritérium reálnej škody – teda či priamo nabáda k násiliu alebo diskriminácii voči konkrétnym ľuďom, alebo ide o vyjadrenie názoru, s ktorým je možné nesúhlasiť, no ktoré samo osebe nikoho priamo neohrozuje.
Overené kritériá na rozlíšenie
1. Kritérium nabádania (incitement). Právne systémy vrátane medzinárodného práva (napr. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach) štandardne rozlišujú medzi vyjadrením nesúhlasu či kritiky a priamym nabádaním k násiliu alebo nenávisti – druhé z nich spravidla nepožíva rovnakú právnu ochranu.
2. Adresnosť voči skupine vs. voči myšlienke. Kritika ideológie, náboženskej doktríny alebo politického programu je iného charakteru než výrok namierený proti ľuďom pre ich skupinovú príslušnosť samotnú – prvé je predmetom legitímnej diskusie, druhé sa približuje k definícii nenávistného prejavu.
3. Pravdepodobnosť a bezprostrednosť škody. Právne aj filozofické rámce zohľadňujú, nakoľko je škoda, ku ktorej výrok nabáda, reálna a bezprostredná – abstraktné, hypotetické riziko sa posudzuje inak než priame, konkrétne volanie k násiliu.
4. Kontext a publikum. Rovnaký výrok môže mať odlišný právny aj etický status v závislosti od kontextu, v akom zaznel, a od toho, či je adresovaný publiku, u ktorého existuje reálne riziko, že ho premení na konanie.
Čoho sa vyvarovať
Označovanie každého nepríjemného názoru za nenávistný prejav. Rozširovanie definície hate speech na akýkoľvek kontroverzný alebo nepopulárny výrok znehodnocuje pojem a sťažuje rozpoznanie skutočne škodlivého obsahu.
Bagatelizovanie priameho nabádania k násiliu ako „len názoru“. Opačným extrémom je zľahčovanie výrokov, ktoré napĺňajú kritérium nabádania k reálnej škode, ako súčasti bežnej slobody prejavu.
Ignorovanie kontextu. Posudzovanie výroku izolovane, bez zohľadnenia toho, komu bol adresovaný a za akých okolností zaznel, vedie k nepresnému hodnoteniu jeho skutočného dopadu.
Zhrnutie
Hranica medzi slobodou prejavu a nenávistným prejavom leží v kritériu reálnej škody a priameho nabádania k násiliu či diskriminácii voči konkrétnym ľuďom, nie v miere nepríjemnosti alebo kontroverznosti výroku. Millov princíp škody spolu s právnymi kritériami nabádania, adresnosti a kontextu ponúkajú overený rámec na jej posúdenie.
