Ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti (whistleblowerov) zabezpečuje na Slovensku samostatný zákon a nezávislý úrad, ktorý prijíma podnety a chráni oznamovateľov pred odvetou zo strany zamestnávateľa – v súlade so smernicou EÚ o ochrane oznamovateľov. Koncom roka 2025 sa táto ochrana stala predmetom konkrétneho sporu, keď vláda pôvodný úrad zrušila a Ústavný súd túto zmenu následne pozastavil.
Čo robí Úrad na ochranu oznamovateľov a prečo existuje
Úrad na ochranu oznamovateľov (ÚOO) je nezávislá inštitúcia, ktorá prijíma a posudzuje podnety týkajúce sa protispoločenskej činnosti vrátane korupcie a poskytuje oznamovateľom právnu ochranu pred znevýhodnením v zamestnaní – napríklad pred prepustením alebo preradením v dôsledku podania oznámenia. Existencia takéhoto mechanizmu vychádza aj zo štandardov Európskej únie v tejto oblasti.
Fakty o zrušení úradu v roku 2025
Vláda 22. novembra 2025 na mimoriadnom zasadnutí schválila zrušenie ÚOO a jeho nahradenie novým úradom. Proti postupu vzniesol právne výhrady generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý uviedol, že neboli splnené zákonné podmienky na skrátené legislatívne konanie, že predkladateľ (ministerstvo vnútra) zvolil neštandardný spôsob vytvorenia nového úradu, že sa zúžila ochrana oznamovateľov bez zreteľa na právo EÚ a že postup nerešpektoval princípy právneho štátu.
Kritici zmeny poukázali na časovú súvislosť medzi zrušením úradu a tým, že ÚOO predtým uložil Ministerstvu vnútra SR viaceré pokuty za nerešpektovanie štatútu chránených oznamovateľov pri postavení niektorých policajtov mimo služby. Podľa opozičnej interpretácie malo zrušenie úradu umožniť odvolanie jeho predsedníčky, ktorej funkčné obdobie by inak trvalo do roku 2028, a jej nahradenie novým nominantom na ďalšie sedemročné obdobie. Ústavný súd SR v decembri 2025 pozastavil účinnosť zákona o transformácii úradu, v dôsledku čoho ÚOO pokračoval v pôvodnej podobe bez zmien aj po Novom roku.
Ako hodnotiť takýto spor objektívne
1. Overiť pôvod námietok. V tomto prípade právne výhrady vzniesol aj generálny prokurátor, ktorého do funkcie zvolila súčasná parlamentná väčšina – nešlo teda výlučne o opozičnú kritiku, čo zvyšuje váhu vznesených výhrad.
2. Sledovať zásah nezávislých súdnych orgánov. Pozastavenie zákona Ústavným súdom je konkrétny, overiteľný krok nezávislej inštitúcie, nie len politické stanovisko jednej zo strán sporu.
3. Posudzovať časovú súvislosť ako indikátor, nie priamy dôkaz. Zhoda medzi uložením pokút úradom a jeho následným zrušením je relevantnou okolnosťou hodnou pozornosti, no sama osebe nedokazuje motiváciu bez ďalších dôkazov.
4. Sledovať vývoj po zásahu súdu. Stav takýchto káuz sa môže rýchlo meniť – dôležité je sledovať, ako sa spor ďalej vyvíja, nie zostať pri stave v okamihu prvého rozhodnutia.
Čoho sa vyvarovať
Ignorovanie toho, že výhrady vzniesli aj inštitúcie spojené s vládnou väčšinou. Zjednodušený rámec „vláda verzus opozícia“ nezodpovedá plne realite, keďže generálny prokurátor nie je súčasťou opozície.
Prijímanie len jednej interpretácie časovania bez overenia. Tvrdenie o „pomste“ aj tvrdenie o „legitímnej reorganizácii“ sú len interpretácie faktov – rozhodujúce je sledovať, čo doložene potvrdí alebo vyvráti ďalší priebeh súdneho konania.
Zabúdanie na aktuálnosť. Keďže ide o prebiehajúci súdny spor, akékoľvek hodnotenie by malo byť overené s ohľadom na najnovší vývoj, nie na stav v čase pôvodného rozhodnutia vlády.
Zhrnutie
Spor o zrušenie Úradu na ochranu oznamovateľov v roku 2025 je príkladom fungujúceho systému bŕzd a protiváh v reálnom čase – právne výhrady vzniesol aj generálny prokurátor spojený s vládnou väčšinou a nezávislý Ústavný súd zmenu pozastavil. Objektívne hodnotenie takejto kauzy si vyžaduje sledovanie zdroja námietok, zásahov nezávislých inštitúcií a ďalšieho vývoja, nie prijatie jednej vopred danej interpretácie.
